Pred dvadsiatimi rokmi

V dejinách Slovenska zohrávajú dôležitú rolu takzvané “osmičkové” roky. Práve v “osmičkových” rokoch Slováci prvý raz bojovali za národné práva (1848), získali vlastný štát (1918), či odhodlane stáli na Hviezdoslavovom námestí proti vodným delám esenbákov (1988). Iné osmičkové roky boli smutnejšie: nástup klérofašizmu (1938), boľševický puč (1948) alebo začiatok vyše dvadsaťročnej okupácie (1968). Dnes si pripomíname výročie parlamentných volieb v roku 1998. Zaslúži si táto udalosť patriť medzi medzníky slovenských dejín?

Priblížme si najprv pozadie týchto volieb. V rokoch 1994-98 Slovensko zažilo tretiu vládu Vladimíra Mečiara. Tento bol osobitým človekom. Mal síce problémy počas začiatku obdobia normalizácie, ale zrejme sa mu podarilo “znormalizovať” dostatočne, aby sme ho dnes mohli nájsť v zväzkoch ŠtB (práve odtiaľ pochádza jeho prezývka “Doktor”). Do Nežnej revolúcie bol len podnikovým právnikom, vo voľnom čase amatérskym boxerom, ale v priebehu niekoľkých mesiacov sa mu podarilo spraviť veľmi rýchlu kariéru: krátko pôsobil vo funkcii ministra vnútra, a od druhej polovice roku 1990 už bol predsedom vlády, neskôr nezávislého, Slovenska. Jeho vlády sa spájajú s množstvami korupčných škandálov, najmä v súvislosti s rozkrádaním štátneho majetku.

Asi ešte závažnejším aspektom Vladimíra Mečiara bol jeho spôsob vládnutia. Jeden z jeho obdivovateľov, Jožo Ráž, ho raz označil za alfasamca (mimochodom, takto, slušne povedané, “pomätený” bol ešte predtým, ako spadol z motorky). Toto Mečiara veľmi dobre charakterizuje. Považoval Slovensko za svoje vlastné teritórium a neváhal použiť aj najšpinavšie prostriedky, aby najväčšou alfou aj ostal. Sledovanie a mlátenie novinárov, vydieranie opozičných politikov, únos, vražda, kamošenie sa s mafiánmi: to všetko boli dôvody, prečo uvrhol Slovensko do medzinárodnej izolácie, a prečo nás označovali za “čiernu dieru Európy”.

V roku 1998 prišiel k voľbám najväčší podiel voličov v ére samostatného Slovenska. Po búrlivej a tvrdej kampani znamenali pre Slovensko otočenie sa o stoosemdesiat stupňov. Opozícia získala ústavnú väčšinu, prijali sa nevyhnutné reformy pre vstup do Európskej únie, či záruku hospodárskeho rastu. Z “čiernej diery” sa stal “tiger”. Po ôsmich rokoch sa síce dostal Mečiar do vlády znovu, dnes predsedá najväčšej parlamentnej strane jeho verný nástupca, a dokonca nám pribudol ďalší únos a vraždy rovno dve, ale to je už ďalší príbeh…

Voľby v roku 1998 teda znamenali pre Slovákov jasnú zmenu. Náhlosť tohto obratu, či rýchlosť, akou sme dobehli okolité krajiny, čo sa týka európskej integrácie, by nám aj dovolili nazvať to revolúciou. Preto je autor tohto článku presvedčený, že v budúcnosti sa budú deti na hodinách dejepisu učiť, čo sa v tento deň stalo, a ako to ovplyvnilo dejiny slovenského národa.

Keď už sme pri dejepise, možno si spomeniete, ako sme sa ešte na základnej škole učili o jeho význame ako zdroji poučenia pre súčasnú generáciu. Čo nám vie dať revolúcia deväťdesiateho ôsmeho roku?

Vtedy pred dvadsiatimi rokmi stáli za Mečiarom oligarchovia, mafia, štátna televízia, Belmondo, Schifferová, Depardieu aj parozólmi vyzbrojená armáda babiek demokratiek. Napriek tomu občania svojím hlasovaním vo voľbách poslali “Otca národa” na smetisko dejín. Ukázalo sa, že nie všetci politici sú takí istí, aspoň sa nájdu takí, čo kradnú menej a prijímajú zmysluplné reformy. Slovensko dnes práve toto zúfalo potrebuje.

Ako si vieme takúto rýchlu zmenu k lepšiemu zopakovať? Jednoducho. Na príklade spred dvadsiatich rokov vidíme, že ju možno dosiahnuť obyčajnou občianskou angažovanosťou. Najmä netreba byť hnilý a prísť si hodiť tú obálku do urny. Možno navštíviť starých rodičov a vysvetliť im, že vlaky zadarmo tu mladých neudržia. Sú predsa aj dôležité “neosmičkové roky” v našich dejinách. Môže sa ním stať aj 2020.

               

PS. Kotleba a Kollár nemajú žiaden normálny program. Ako tých dvoch fakt nemusíte.

Erik

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *