ZMENY a Šmak: Meter a pol

Nasledujúci text bol vytvorený žiakmi sexty ako príspevok v rámci literárnej improvizácie OH Gamča 2020 a je publikovaný s ich súhlasom. Vo svojej kategórii získal text druhé miesto.

 

Ihlu zabodneš do látky, chceš zašiť dieru, no ihla skĺzne popri nej a zabodne sa do tvojho stehna. Ranu zaplní krv, ty vydáš nepríjemný zvuk. Teta na vedľajšej deke sa na teba škaredo pozrie. Ospravedlňujúco sa usmeješ a otočíš sa k nej chrbtom, aby sa nemusela pozerať na tvoju dieru a žiariacu krv.

Na začiatku si so sebou všade začala nosiť ihlu a niť len kvôli tomu, že si si myslela, že je to praktické. Ihla a niť sa ti zdali ako výhoda, ktorú si oproti všetkým ostatným, ktorí so sebou nič také nenosili získala práve vďaka svojej inteligencii.

Neskôr sa z toho stal zlozvyk. Čokoľvek deravé si mala potrebu zašiť okamžite, ako si to zbadala, bez ohľadu na to, či diera bola úmyselná alebo nie. Na tvojom oblečení doteraz nie je jedinej diery, špáry či rozpáraného stehu.

Po absolútnej oprave svojho vlastného oblečenia si sa presunula na iné veci, látky, ktoré ti vôbec nepatrili. Zašívala si sedadlá v autobusoch, občas si kvôli tomu meškala do školy, no ešte nikto ťa z dopravných prostriedkov preto nemusel vyhadzovať. Vždy si všetko stihla pred poslednou zastávkou a nakoniec si vystúpila, akoby sa nič nestalo, akoby si tu vždy chcela skončiť, akoby to bol tvoj plán už od začiatku. Zašívala si oblečenie svojej rodiny, kamarátov a spolužiakov – vždy si si najprv vypýtala povolenie, no potichu si si plánovala, ako zalátať všetky diery.

A po predmetoch – cudzích či svojich – si sa nakoniec presunula na ľudí.

Zašívala si ich jedného po druhom, najprv tých, ktorí ti to dovolili, alebo tých, pri ktorých sa ti zdalo, že to potrebujú najviac – že ak ich nezašiješ do týždňa, rozpadnú sa na ulici a odveje ich vietor. Odpisovala si na správy poslané o polnoci menej ako minútu po ich zaslaní, veľa si objímala a pýtala sa ako sa majú, občas si nosila čokoládu, nikdy si nezvyšovala hlas a vždy si sa uistila, že si spravila všetko, čo bolo v tvojich silách, aby boli ľudia okolo teba šťastní.

Neskôr si postupne zašila každého v tvojom okolí. Tvoja spotreba nití bola obrovská a tvoj pracovný stôl bol zaprataný kopou nespotrebovaných koncov nití, ktoré boli príliš krátke na to, aby si nimi zašila niečo iné. V tvojej izbe nebolo nič na svojom mieste. Všetko si odsúvala, aby bolo miesto na šitie, tvoje učebnice boli na zemi, písacie potreby na posteli a tvoj notebook na plafóne.

Nakoniec si si uvedomila, že jediný človek, ktorého si ešte nestihla zašiť, si bola ty sama.

Bol to zatiaľ tvoj najväčší projekt, zašiť samú seba.

Po toľkom čase sa ti už zle šilo doma, často si vychádzala do parkov s dekou pod pazuchou. Občas si si dokonca brala aj jedlo či pitie, aby si čo najdlhšie nemusela chodiť domov.

V parku si aj teraz, no aj tak sa nevieš sústrediť. Teta na teba stále zazerá, hoci si sa jej už otočila chrbtom a pozeráš na ňu len občas a aj to cez plece. Nie je to vôbec ľahké. A to najmä preto, že samú seba si predstavuješ ako veľkú jeden a pol metrovú dieru, ktorú je nutné za každých okolností čo najskôr zašiť. Často ti chýba trpezlivosť, snažíš sa to mať čo najskôr za sebou, no tvoj steh má stále iba pár desiatok centimetrov. Siaha ti do polovice stehien.

Veľa pri zašívaní krvácaš. Napriek tomu, koľko máš už za sebou praxe často dieru míňaš a namiesto toho bodáš samu seba. Tvoje lýtka aj stehná sú celé pobodané – do tvojej tašky s ihlami a niťami, ktorú so sebou všade nosíš pribudli už aj leukoplasty a vreckovky.

Nikto ti totiž ešte nepovedal, že dieru treba z človeka najprv zvliecť, až potom zašiť. Je to pritom ironické – zašila si už veľa dier na veľa ľuďoch, no až pri tebe samej sa všetko zdá oveľa ťažšie. Zabúdaš na veci, ktoré si kedysi vedela.

Ihlu nateraz odložíš. Utrieš svoje stehno aj ihlu, ranu zalepíš. Chvíľu rozmýšľaš, že sa vrátiš domov skôr, no nakoniec si namiesto toho ľahneš na deku. Stehno ťa stále trochu štípe. Zrazu si oboma dlaňami prejdeš po tvári, napriek tomu, že ti slnko nesvieti do očí a nefúka, takže ani len vlasy v tvári nemáš. V skutočnosti si už unavená a frustrovaná zo šitia samej seba. Nikam sa nehýbeš, stále chodíš do kruhu, do štvorca, do trojuholníka – je ti to jedno, podstatné je, že sa podľa teba stále nikam neposúvaš.

Najradšej by si vlastne asi aj dieru zašívať prestala, no akosi nemáš pocit, že si to môžeš dovoliť. Po tom, koľkých ľudí si zašila ti príde zanechanie vlastnej nezašitej diery ako nesplnená úloha. Cítiš sa ako zlyhanie, keď si uvedomuješ, že toto šitie je nad tvoje sily.

Naozaj si mala pravdu, keď si vravela, že šitie už nie je koníčkom, ale zlozvykom.

Je ti do plaču, lebo nie si dosť silná. Nevieš šiť až tak dobre ako si si myslela. Čo ak sa preto diery všetkých ostatných, ktoré si už zašila rozpárajú? Budeš ich musieť zašiť znovu a znovu. Možno ich celý život bude niekto zašívať – oni sami alebo niekto celkom iný.

A možno to tak aj má byť.

Možno ľudí nestačí zašiť iba raz a dúfať, že sa nerozpárajú.

Uvedomíš si – šitie je tak náročné. A možno je naozaj čas na prestávku.

Z deky sa zdvihneš a pobalíš si veci. Cestou domov sa zastavíš v papiernictve a kúpiš si tie najlacnejšie nožnice. Po príchode domov si upraceš stôl, nite a ihly odložíš úplne dozadu skrine za všetko zašité oblečenie a rozbalíš nové nožnice. Rozstriháš nimi tých pár desiatok centimetrov stehov na sebe samej a celú dieru zo seba zvlečieš. Poťažkáš ju v rukách, neváži až tak veľa, no zároveň máš pocit, akoby vážila viac ako ty sama. Odložíš ju na kraj stola. Nezašiješ ju dnes, ani zajtra.

Počkáš.

Zašiješ ju, až keď budeš mať znova silu. Až keď už nebude tak ťažká.

A ak sa medzičasom zatvorí aj sama od seba, vôbec ti nebude ľúto, že tvoje stehy už nebudú musieť byť dlhé jeden a pol metra.