Som hrdým absolventom Gamče, hovorí Miroslav Beblavý

Som hrdým absolventom Gamče a som rád, že ju ešte aj dnes môžem ľuďom odporúčať, hovorí absolvent prvej osemročnej matematickej triedy na našej škole, dlhoročný poslanec NR SR a bývalý štátny tajomník MPSVR SR Miroslav Beblavý.

Rozhovor sa uskutočnil v roku 2018.

Začneme tak zľahka. Ako si spomínate na štúdium na Gamči?

Ja si spomínam len pozitívne. Na Gamču som sa dostal takým zvláštnym spôsobom. Pôvodne som chodil na dnes už neexistujúcu základnú školu na Jesenského ulici, na tejto škole mi však nebolo až tak dobre, nebola tam dobrá atmosféra a navyše som sa vtedy venoval matematike. V šiestom ročníku som sa veľmi dobre umiestnil na Pytagoriáde, z Bratislavského kraja som bol jediný, ktorý sa dobre umiestnil a nebol z matematickej triedy vtedy gamčáckej základnej školy. A aj na základe toho ma bez problémov prijali, keď som požiadal o prestup niekedy v polovici siedmej triedy, pár mesiacov po revolúcii. O rok sa táto trieda premenovala na kvartu a bola prvým osemročnou triedou. Mne sa tam hrozne páčilo, oproti tej zatuchnutej atmosfére, zároveň to bolo gymnázium čiže k nám úplne inak pristupovali, bolo to tam slobodomyseľné. Spolužiaci boli veľmi fajn ľudia, od začiatku ma prijali aj keď som bol nový, do triedy som chodil napríklad s Mišom Hvoreckým, Stanom Boledovičom a aj s Peťom Šajdom. AJ preto na Gamču dodnes rád spomínam.

Pamätáte si ešte nejakých profesorov?

Áno. Teraz som so smútkom videl, že pani Bulíková zomrela, ona bola moja dejepisárka a ja na ňu hrozne rád spomínam. Ja som mal dejepis veľmi rád ešte aj pred ňou, ale ona k tomu určite prispela, bola to veľmi dobrá profesorka. Mala veľmi dobrú povahu a jej syn bol aj náš spolužiak. Aj pani profesorka Čížková, tá bola nejaký čas aj naša triedna. Ona bola zaujímavá tým, že nás učila ruštinu a tri mesiace po revolúcii to zmenila na angličtinu, bez toho aby to bolo nejako oficiálne posvätené, takže si pamätám, že už od februára 1990 sme sa učili angličtinu. 

A napríklad p.p. Trebatická?

Tú si pamätám, ale ma neučila.

Aj na pani profesorku Frkovú by ste si mohli pamätať?

Tú si tiež pamätám. Ona tam mala tiež vtedy dcéru. To je totiž taká klebeta, ja som tam nebol keď sa tá trieda zakladala, ale hovorilo sa, že tá matematická trieda bola založená preto, aby profesori mali kam dať svoje deti. Takže my sme mali niekoľko profesorských detí a teda aj dcéra pani profesorky tam s nami bola. Musím, ale povedať, že nech boli dôvody na založenie akékoľvek tá trieda bola v matematike aj aj v iných veciach naozaj vynikajúca a zároveň ja som nikdy ako dieťa neprofesora nemal pocit, že by tam bol niekto zvýhodnovaný alebo, že by tam vládlo nejaké rodinkárstvo. Takže to som na tých ľuďoch obdivoval. Preto na to aj tak rád spomínam, že oproti takej uzavretej klaustrofobickej triede to bol iný level, bola to proste iná skúsenosť.

Ako si spomínate na školské Olympijské hry, ktoré sa teda zakladali niekedy v rokoch keď ste tam chodili Vy?

Na tie si vôbec nepamätám. Buď ma to minulo alebo neviem.

Čiže si na to vôbec nespomínate? Pretože tie sú s kvalitnou matematikou často s Gamčou spájané.

Nie. Na matematiku si spomínam veľmi dobre, ja som bol aj vo vnútri tej matematickej triedy považovaný za talent a tá škola do toho vtedy hrozne investovala. My sme napríklad, neviem či jeden alebo dva dni v  mesiaci nemali bežné vyučovanie, ale nás dali do jedálne a robili sme prípravu a naozaj ťažké príklady. Čiže tú si pamätám, bolo to aj náročné aj zaujímavé a tiež nás v tom povzbudzovali. Matematika tam bola top, ale na olympijské hry si nespomínam vôbec.

Vy ste teda chodili do budovy na Grosslingovej?

Áno, tá budova školy bola už hrozne stará. Takže keď mal jedného dňa prísť na návštevu Gustav Husák, absolvent školy, nemali čas s tou budovou nič urobiť tak ju len namalovali spredu.  Asi ju mohli namaľovať aj zo zadu, ale potom sa tá návšteva zrušila a tú budovu nechali tak. Spredu bola pekná modrá a zozadu vyzerala hrozne a takto to potom bolo asi 15 rokov. To bola pre mňa taká Potemkinova dedina. Mne to na druhej strane až tak nevadilo, nebolo to pre mňa také dôležité. Keď je niekde dobrý duch a dobrý ľudia tak radšej budem s nimi v škaredej budove ako naopak.

Po štúdiu na Gamči ste išli študovať aj na Ekonomickú aj na VŠMU. Prečo táto na prvý pohľad zvláštna kombinácia?

Ja som strávil tretí ročník gymnaziálny nie v Bratislave, ale v Amerike. Dostal som štipendium a išiel som študovať na strednú školu do Ameriky, takú vidiecku v Indiane. To mi dalo trochu iný pohľad na svet, ja som nikdy nechcel študovať mimo Slovenska, v zahraničí som vždy študoval tak maximálne 6 mesiacov až rok. Dlhodobo som mal, ale dve vášne. Jedno bolo umenie. Od 14-tich rokov som písal, hlavne teda sci-fi. Tam mám aj publikované poviedky a aj nejaké menšie ceny som získal. To sa potom v 17-tich preklopilo k láske k divadlu. A potom som mal takú akademicko-spoločensko vednú, kde som mal strašne rád dejiny, politológiu, ekonómiu. Predtým som si nevedel vybrať a v tej Amerike som pochopil, že si to musím ja vybrať. U nás sa totiž otvárali predmety a ich kombinácie spolu, ale v Amerike si študent sám vybral čo chce a potom si to namixoval. Tak keď som chcel dve veci študovať povedal som si dobre a musel som študovať dve školy naraz. Tak som aj urobil. Už vtedy som vnímal, že VŠMU je veľmi kvalitná škola a naopak, že Ekonomická univerzita až taká kvalitná nie je na medzinárodné pomery, takže na obe som sa prihlásil denne. Akonáhle ma však zobrali na obe prehlásil som sa na Ekonomickej na diaľkové a väčšinu času som venoval tej divadelnej réžii  a ekonómiu som si skôr študoval sám pre seba a plus keď som išiel potom von. Tie dve veci ma proste bavili a v Amerike som pochopil, že keď chcem tak môžem. Vtedy to bolo vzácnejšie, ale dnes poznám viacej ľudí čo si povedia, že právo a ekonómiu či operný spev s právom, proste čo chcú a dokážu stíhať to robia. 

Vy ste teda napísali aj jednu divadelnú hru. O čom bola?

O vzťahoch. Ja som väčšinou písal o vzťahoch alebo o moci. Túto som napísal ako vstupnú hru do letnej školy Royal Court Theatre. Tam mi aj pár úrývkov inscenovali, ale keďže som sa rozhodol touto umeleckou cestou neísť bolo to moje posledné dielo. 

Písaniu ste sa, ale aj tak venovali ďalej vo forme prekladania a komentovania v angličtine. Takže Vás to hneď neopustilo.

Ja som sa vrátil z Ameriky v tých 17-tich a chcel som si nejako privirábať. V ‘94 bolo ešte málo ľudí čo vedelo dobre po anglicky a prekladať, takže ma zobrali do prekladateľskej agentúry. Robil som tam všeličo od prekladania návodov až po tlmočenie ministrov. Tým som sa živil 4 roky a celkom ma to aj bavilo. V rámci toho som sa dostal k tomu, že na Slovensku vychádza Slovak Spectator, jediné anglické noviny u nás. Vtedy bol problém, že oni vlastne nevedeli zohnať novinárov čo by aj vedeli po anglicky. Robili to teda tak, že tam kde zúfalo potrebovali články a nemali nikoho tak najali novinára čo to napísal po slovensky a potom to dali preložiť. Tak párkrát zaplatili aj mňa, aby som prekladal ekonomické články. Tie články, ale neboli veľmi dobré a strašne som sa trápil s ich prekladom. Navrhol som teda šéfredaktorovi, neviem či to vtedy už nebol Tom Nicholson, že to napíšem ja. Prvý článok sa im nakoniec páčil a tak som každý druhý týždeň, keďže vtedy to bol dvojtýždenník, napísal jeden článok väčšinou o ekonomike. Mal som to teda ako také hobby. Umožnilo mi to teda robiť novinára, ktorého by som v nejakých iných novinách nestíhal. Napríklad, keď Kočner obsadil Markízu umožnilo mi to legitímne nabehnúť vedľa všetkých tých reálnych novinárov a proste to robiť. Napísal som o tom aj pár článkov a potom to prevzali aj iné zahraničné noviny, keďže sme boli jediné anglicky píšuce noviny. Neskôr, keď sa Milan Šimečka stal šéfredaktorom SME som písal ako ekonomický komentátor pre tento denník, keďže mal so mnou dobré skúsenosti ešte z Domino Fórum. Komentátora som síce robil krátko, ale patrí to k mojím najkrajším zážitkom, keďže som bol platený za to, aby som prišiel do práce a písal čo si myslím. Keď je človek mladý a má veľa energie, nápadov a myšlienok a platia mu za to, aby ich prejavoval. Čo viac môže chcieť.

Potom ste teda začali pracovať pre INEKO až ste sa prepracovali na pozíciu štátneho tajomníka. Ako to všetko začalo?

Po voľbách v ‘98, keď porazili demokrati Mečiara, nastúpila 1. Dzurindova vláda a išlo sa do EÚ. Všetci vedeli, že treba reformovať krajinu a ekonomiku, ale nie až tak každý vedel ako. Vtedy, dneska už nenávidený, Soros povedal, že on zaplatí nezávislých expertov, aby mohli radiť vláde a nech sú naozaj nezávislí, aby mohli povedať naozajstnú pravdu. Eugen Jurzyca si to zobral na starosť, on zobral ten grant a INEKO bolo vlastne výsledok tohto. On ma vtedy nahovoril, lebo som bol jeden z mála ľudí čo mal akože špičkovú západnú školu v ekonómii a vrátil sa domov, pretože väčšina z nich ostala na západe. Jednoducho ma oslovil, aby som s ním išiel spolupracovať a pomáhať cez INEKO vláde. To trvalo asi dva roky, až do volieb v roku 2002. Popritom som si, ale robil doktorát v Škótsku, takže som tam chodil každé dva mesiace na konzultácie a výskum som si robil tu. Vedel som však, že na to, aby som napísal doktorandskú prácu na požadovanú kvalitu nemôžem popri tom pracovať, výskum sa ešte dal, ale dať dokopy už samotnú prácu nie. Čiže som to mal tak naplánované, že dokončím túto spoluprácu s vládou a odídem na rok na Michiganskú univerzitu dopísať moju prácu. Chcel som si to teda napísať, obhájiť a byť hotový, aj som sa vtedy oženil, takže to bol pre mňa taký zlomový rok. Vtedy tie voľby prekvapivo vyhrala reformná pravica. Oni strašne chceli obsadiť tie najvyššie pozície politikmi, ale mať aj odborníkov s dobrými mandátmi. Vtedy vlastne viacerých z nás oslovili, aby sme išli robiť štátnych tajomníkov ako ľudia bez politickej minulosti. Mňa oslovil Mikloš, aby som išiel robiť tajomníka na ministerstvo práce. Tým pádom som to štipendium v Michigane musel ukončiť a vrátiť sa na Slovensko, čo mi tam dodnes neodpustili. Štátneho tajomníka som potom robil 4 roky. To bol asi najnáročnejší zážitok aký som kedy mal, bola to najtvrdšia robota, ani toto čo dnes robím sa tomu nevyrovná. 

Tam ste mali teda ten prvý politický začiatok, ale kedy prišiel ten moment, že ste sa rozhodli vstúpiť aj do tej straníckej?

Ja som to dlhé roky odmietal, práve pestujúc si také, že ja som odborník a s politikou nechcem mať nič spoločné. Práve na tom ministerstve som videl aj to dobré aj to zlé. Videl som, že keď sme mali politické krytie tak všetky veci sa dali a naopak som videl, že keď niečo tí politici nechceli tak sme boli úplne bezmocný. Ja som bol oficiálne veľký pán, štátny tajomník, ale v realite som bol úplne bezmocný, lebo som nemal žiadnu vlastnú politickú silu, pretože som bol len najatý odborník. Keď som z toho ministerstva odchádzal po 4 rokoch povedal som si, že buď už sa nevrátim alebo sa vrátim ako niekto kto má nejakú silu. Niekto kto nie len vie povedať odborne, ale má aj tú silu to pretlačiť. Dostal som teda ponuku ísť robiť poslanca s možnosťou prechodu aj do exekutívy ak by sa vyhrali voľby. Presne preto som s tým takto súhlasil, pretože som dostal šancu robiť to “naozaj”. Preto aj keď sa ma niekto opýta poviem, že som sa politikom stal v 2010, pretože dovtedy som to bral naozaj len odborne. Odvtedy som politik a skladám účty ľudom a aj inak na sa to pozerám.

Vedeli by ste nám teda priblížiť nejako prácu poslanca?

Sú povolania kde máte jasné čo máte robiť a potom sú povolania kde si to tvoríte do veľkej miery sami a mnohokrát aj nemusíte nič robiť ak nechcete. Poslanec a politik je do veľkej miery tá druhá skupina, je tam aj veľa ľudí čo sa vezie alebo robia len to čo musia a tí zároveň kazia obraz o tej profesií. Keď sa vám to, ale chce robiť je to hrozne náročné a aj zaujímavé. Musíte však spájať niekoľko vecí. Musíte byť v kontakte s občanmi, jednoducho vedieť čo ľudí trápi, pretože politik odtrhnutý od tejto reality neskončí dobre. Zároveň musíte mať aj ten odborný rozmer, buď tie riešenia sám vedieť vymyslieť alebo sa obklopiť nejakými odborníkmi a spolupracovať s nimi. Potom je tam ten technický rozmer, ako chodiť do parlamentu a hlasovať, to je často to najmenej podstatné v zmysle, že pokiaľ len pozriete ako ostatní hlasujú a odídete sa to dá odflákať a nemusíte nič. Posledný rozmer je ten stranícky. Som totižto presvedčený, že Slovensko potrebuje kvalitné politické strany, nemá to však u nás veľkú tradíciu, to je to čo sa ja snažím so SPOLU. 

Vedeli by ste to premietnuť aj do čísel?

Je to možno 50-60 hodín týždenne ak to chcete robiť poriadne. Ja však nepracujem na hodiny ale výsledky.

Čo Vás na tom najviac zaujíma a napĺňa? 

Ja som tam práve preto, že to celé považujem za zaujímavé. Je to schopnosť meniť životy ľudí spôsobom, ktorý nikde inde nie je možný. Poviem príklad. Môj prvý zákon bol, že sa všetky záverečné práce musia zverejňovať a to je niečo čo môžete urobiť len z politiky. Alebo keď sme presadili, že si ľudia môžu preniesť hypotéku z banky do banky bez pokuty. Ja si neviem predstaviť z akej inej polohy by som mohol viacej pomôcť ľuďom a to bolo len dvojvetové opatrenie v zákone. Práve preto ma to baví, že keď chcete pomôcť ľuďom a zároveň viete ako a čo tak ani najväčší filantrop, ani najväčší biznisman a ani najväčší cirkevník nemá takú šancu ako vy, lebo máte v ruke tie najsilnejšie páky. 

Ako je to, ale v opozícii? Tam zákony väčšinou neprechádzajú.

Skoro nikdy neprechádzajú. To platí hlavne za Fica a za Smeru. V žiadnej krajine neprechádzajú opozičné návrhy bežne, ale je tam aspoň nejaká šanca, že nejaký dobre vyargumentovaný, pripravený návrh prejde. U nás za tejto vlády prijali opatrenia, že žiadne neprejdú a bodka. To, že nie je takáto možnosť považujem za veľmi zlé. Ani vtedy sa však netreba vzdávať. Ja som aj za Smeru v minulosti niečo presadil, keď som sa napríklad dohodol s nejakým ministrom. Je pravda, že za dnešnej vlády nám neprešlo oficiálne nič. Ak sme, ale predložili niečo čo získalo pozornosť a bolo to vyargumentované tak nám to zamietli a potom predložili oni. To je napríklad zákon o zverejňovaní mzdy v inzerátoch, ktorý neprešiel kvôli Dankovi, ale o pol roka to predložil minister za vládu a schválili to. Za iných vlád to až tak zlé nebýva. 

Spomínate si aj na takých spolužiakov ako Jakabovič, Tkáč či Boris Kollár?

Nikoho z nich si veľmi nepamätám. Akurát si pamätám, že keď som bol v tej Amerike mi chalani posielali listy o jednej našej spolužiačke, modelke, ktorá sa dostala do zlých kruhov a raz keď svojho priateľa polomafiána naštvala prišiel do školy a začal ju tam biť pred všetkými. Telocvikári ho museli nakoniec nasilu vyniesť. To je asi tak na štýl Borisa Kollára. 

Július Krčmárik

zdroj fotografie: Facebook M. Beblavého

One thought on “Som hrdým absolventom Gamče, hovorí Miroslav Beblavý

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *