Maslové rána

V to ráno bolo všetko akési iné.

Budík už nemeškal päť minút ako zvyčajne, ale sedem a schody boli ešte šmykľavejšie ako obvykle – nespadla z nich raz, ale dvakrát. K tomu všetkému aj maslo na hrianke, ktorú si hrdo niesla do školy sťa medailu, sa roztápalo o čosi pomalšie. Meškalo, akoby sa so starým budíkom dohodlo.

A hoci si zabudla okuliare – tie nové z optiky pri jazere, a nevidela skoro nič, stále videla dosť, aby prišla veci na koreň.

Snežilo.

Poznala to. Sneh bol jedinou vecou, ktorú poznala aj bez okuliarov (nerátajúc cestu do školy). Pamätala si ho ako dieťa. Na vianočné prázdniny vždy chodievala k dedovi Kryštofovi, ktorý sa písal s tvrdým y – jej prababka bola totiž Moraváčka.  Dedo o nej veľa rozprával, aj keď ho deti – ona a jej brat Riško, nikdy nepočúvali. Lebo prababka nevedela lietať, chrliť oheň a ani nebola vojnovou hrdinkou. Bola proste len prababkou. A to bolo všetko.

Dedo v skutočnosti rozprával veľmi veľa – nielen o prababke. Hovoril aj o svojom otcovi a o sebe. Raz o svojej prvej detskej láske z ulice, inokedy o tom ako si zlomil ruku, keď sa v zime sánkoval. Ona si ruku pri sánkovaní nezlomila nikdy, čo bolo (aspoň pre ňu) veľké plus. Mínusom bolo, že dedove povedačky ju nikdy nebavili. Možno preto, že dedo rozprávky nikdy nerozprával a možno preto, že by to všetko najradšej zažila na vlastnej koži (až na tie úrazy, otrasy a zlomeniny – samozrejme). Vždy, keď dedo dorozprával, rýchlo vybehla von na sneh, aby nemusela trpieť ďalšie historky. Raz sa jej stalo, že von vybehla bez topánok, len v bunde, nohaviciach a ponožkách. Vtedy na dva týždne prechladla a kým jej to prešlo, všetok sneh sa roztopil.

No malý Riško, ten za ňou nikdy nebežal. Zostal vnútri vyjedať karamelky a hladkať Lízu, babkinu mačku.

Ako malá si myslela, že dedo má tú najväčšiu záhradu v celom vesmíre. „Tááák veľkú!“ ukazovala doma mame a rozťahovala pri tom ruky ako najviac vedela. A aby si to všetci vedeli predstaviť, behala z jedného rohu k druhému. Keď skončila, mama ju vždy pohladila po plavých vlasoch, podala jej Riškovu karamelku a poslala ju hore spať. O malých mokrých stopách na koberci nepovedala ani slovo. I keď by najradšej vyriekla i dve.

Keď na to spomínala, uvedomila si, že u deda vždy snežilo. Každé Vianoce boli biele ako soľ. Zásadne nehovorila cukrovo-biele – radšej mala vždy všetko slané ako sladké. A najmä po Mikulášovi jej vždy cukrovinky liezli hore krkom.

Keď bola vonku sama, vždy najprv vybehla až na samý koniec záhrady. Ľahla si na zem a sledovala oblohu. Sneh ju šteklil na zátylku a priala si, aby to tak zostalo naveky. Chcela použiť všetky možné klišé, kto kedy vymyslel. Všetko čo si vedela predstaviť v svojich vlastných rukách – v knihe. Mala rada knihy. Navyše jej bolo naozaj teplo – otepľovačky jej boli o niekoľko čísel väčšie ako by mali. Aby jej nepadali, mala pod nimi minimálne troje pančuchy, v ktorých sa síce skoro upotila a dehydrovala na smrť kým si obula topánky, no aspoň mohla ležať v snehu. Hoci čiapku, tú si občas zabudla. Vtedy jej vlasy navlhli, roztopený sneh jej tiekol po krku až k srdcu. Studené kvapky jej privodili husiu kožu, no napriek tomu jej bolo príjemne. Až kým neprišla mama s čiapkou v ruke a nepokarhala ju. Ťahala ju za ruku naspäť dovnútra. Ona sa pri tom mykala z jednej strany na druhú a ťažké vlasy zlepené v prameňoch jej nebezpečne lietali okolo tváre. Niektoré ju trafili do oka – to sčervenelo, iné sa jej prilepili na krk a studili ju. Ľadová voda jej natiekla do ciev namiesto krvi a zmrazilo ju po celom tele. Keď vošla dovnútra, urazila sa a vo vani sa celá potopila, až kým sa skoro nezadusila. Keď však už vyšla z vane, bolo dobre – teplá voda jej cievy znovu rozpálila do červena.

Jediné, čo jej na prázdninách chýbalo, bolo korčuľovanie – nikdy sa nechodili korčuľovať. U deda totiž nebolo kde. No korčule doma mala. Dostala ich pred rokom na Vianoce od mamy – vraj sa v nich raz pôjdu korčuľovať na zamrznuté jazero u nich pri dome. No doteraz nikdy nešli – toľko skloňované globálne otepľovanie bolo pre viacerých členov domácnosti veľmi vďačnou výhovorkou. Nikto doma zimu až tak veľmi nezbožňoval.

No ona áno. A tento rok – prvý, čo na Vianoce nepôjdu k dedovi – sa naozaj túžila korčuľovať.

Celý deň v škole hľadela von z okna a cez prestávku naň kreslila prstom veľké snehové vločky. Niekoľkokrát ju napomenuli, že nepočúva – a ona, zamyslená, nepočula ani to. Celý čas rozmýšľala, že po škole pôjde domov po korčule a splní si svoje sny.

No keď poobede vyšla von zo školy bez rukavíc, ktoré nikdy nenosila, lebo chcela byť v kontakte so svetom, zistila, že všetok sneh sa už dávno roztopil.

Ako maslo v zasnežené maslové rána.

Anna Semková

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *