Básne Noci filmov a literatúry 2022
Nasledujúce básne sú zozbierané z čítania na Noci filmov a literatúry 2022 a všetky odzneli aj nahlas vrámci programu. O tom, ako nám na Noci filmov a literatúry bolo sa môžete dočítať napríklad aj tu.
Ďakujeme všetkým odvážlivcom za prečítanie básní a aj následné zverejnenie takto vrámci rubriky Šmak v Grösslinku. Všetkým ostatným prajeme príjemné čítanie!
Anna Semková: Osamelá apokalypsa
ako malá som si myslela
že skončíme v plameňoch
vraj nás slnko zje
nie
toto je osamelá apokalypsa
nikoho nevidím
ale viem
***
táto zem nie je pre mňa
je príliš studená
neviem v nej pochovávať
so všetkým musím žiť
na povrchu
***
pripravila som sa na bolesť
nikto mi nepovedal
že sa viac budem báť
z diaľky vidím samu seba
je to celkom cudzia tvár
už sa skoro vôbec nehýbem
iba visím za nohy
povraz okolo kotníkov
toto nie je poprava
toto je čosi celkom iné
budem doma ešte dve letá
a jedno z nich
možno nebude
***
najviac sa mi nepáči
že zajtra poviem
presne to isté
Anna Semková: Posledný zhasne a pôjdeme preč
I.
tu sa zobúdza iba neskoro
čaj je studený a končatiny bolia
v medzierke medzi zubami máš krv
nevieš ju odtiaľ dostať
II.
od mala snívaš ako sa stratíš
do trávy do stromov
zatvoríš oči a viac
nebudeš existovať
v spánku sa nadýchneš príliš rýchlo
a zostanú z teba iba škvrny na rukách
v jednom okne otvoríš krížovku
v tom druhom predpoveď
koniec je za dverami
tvrdíš že domov sa vrátiš
aj keď budeš mŕtva
III.
do ruky ktorá ťa kŕmi
kúšeš naprázdno
ani ovocie nenosíš
iba krv v sáčku z bublinkovej fólie
dúfaš že stačí
šetríš si ju na horšie časy
ešte stále teplú
IV.
v skutočnosti nemáš rada prízraky
chodíš iba po osvetlených cestách
za dverami cítiš fixatív na pastel a zlé rozhodnutia
budeš dieťaťom až kým nezomrieš
a potom ešte chvíľu
Martin Kováč a Matúš Jonaštík: Výkrik
V ošarpaných oknách svetlá zhasnuté,
počuť plač.
Novinové stánky víchrom zasiahnuté
zmáčaná tlač.
Pouličná petrolejka preblikáva,
cítiť strach.
V opustených uliciach utíchla vrava,
prichádza vrah.
Vietor piští v temných uličkách,
cítiť chlad.
Dievča uteká vo svojich lodičkách,
Za ňou chlap.
Mračná zháňajú sa nad mestom,
padá hmla.
Postava zahalená čiernym plášťom,
plná zla.
Na dlažobných kockách zvučné kroky,
kráti sa čas.
Unikajúci sťa zo samého dna stoky,
tenký hlas.
Hustý dážď do nitky zmočil im šaty,
pochmúrna noc.
Prenikavý výkrik ozval sa do tmy
volanie o pomoc.
Z posledných síl zabieha za roh,
slepá ulička.
Nebezpečne blížiaci sa dupot nôh,
malá dušička.
Krvilačne dobieha obeť svoju,
cítiac jej pach.
Na zemi schúlená krčí sa v rohu,
v očiach strach.
Nabrúsená čepeľ blysne sa v prítmí,
chystá sa ťať.
Mladej dámy osud je už istý,
nemôže vstať.
…
výkrik
…
Na zemi leží bezvládne telo.
…
Ostalo ticho.
…
Čarovník: Zrazu bolo ticho
Zrazu bolo ticho.
Celé okolie stíchlo,
Ostali sme iba ty a ja-
Naplnení nebezpečného nápoja.
Hľadeli sme si do duší,
Ležali vzájomne v náručí
A bolo nám dobre.
I keď ľudom je niekedy lepšie osamote,
S tebou sa cítim úplná.
Ani prázdna, ani plná,
Prosto dokončená.
Niekedy sama neviem čo to znamená-
Láska tínedžerská, zmätená.
Myslíme si, že je ťažké odísť,
No umenie je city obísť.
Nastane však okamih,
Keď sa naskytneš na správnej koľaji
A presne vieš, čo urobiť.
City skrotiť, moci sa chopiť,
Vzťah – ukončiť.
Znova sa javíš na prázdnom poli,
Cítiš sa zlomená, napoly,
Koniec ďalšej kapitoly,
Koniec mysle plnej hmly.
A tak tu opäť sedím,
Tentoraz sama,
Píšem perom večným,
Zošit som objala,
Do západu slnka sa zadívala
A už len spomínala.
Duša sa mi scelila,
Myseľ kvitla sťa kvetina,
Akoby sa nič nezmenilo
A zrazu bolo opäť ticho.
Čarovník: Sebadeštrukcia
Ach tie rána,
Tie rána kde sa cítiš tak prázdna.
Cítiš len svoju krv,
Krv prúdiacu telom.
Čo sa stalo v tom živote skvelom?
Telo prázdne, duša odišla,
Kde som sa ja len ocitla?
Miesta tmavé, kráčam tmou,
Nikto niet pomocou.
Hľadám snáď pomstu?
Trpím večnou minulosťou?
Budím sa pred polnocou,
S nulovou schopnosťou,
Niečo cítiť.
A čo sú vlastne city?
Emócie, tejto našej ulity?
A čo ak konečne pochopili,
Že sme sa normám vymkli.
Blúznim nekonečnou tmou,
Už len unikám pred tebou.
Vediem v sebe vojnu,
Medzi mnou a tebou.
Je to pre mňa ťažké,
A tak strašne nejasné.
Žiť či nežiť, v tejto dobe?
Kde si každý len hroby kope,
Podvoľujem temnote,
Nekončiacej neistote.
