ZMENY: Hudobné Okienko

Glass Animals: Dreamland

 

Jeden z najzvučnejších albumov, publikovaných počas pandémie COVID-19, vyšiel 7. augusta a okamžite zožal obrovský úspech ako od poslucháčov, tak aj od kritikov po celom svete.

 

Od väčšiny štandardných albumov sa líši tým, že všetky jeho pesničky spája spoločná téma detstva a dospievania hlavného speváka Davea Baileyho a pôsobí tak ako pomyselné lepidlo. Texty ruka v ruke s rôznymi samplami, ktoré Dave Bailey prerobil z kazetových nahrávok, vytvárajú dokonalú zvukovú atmosféru, ktorá poslucháča zaleje vlnou nostalgie a pocitom, že v deväťdesiatych rokoch vyrastal aj on sám. Zlomené srdcia, kamarátske úlety či existenčné otázky dospievania. Toto všetko prežije, ak sa nechá skladbami unášať.

 

Okrem samotných skladieb sa na albume nachádzajú aj zvukové stopy z domácich videí, ktoré Daveovi rodičia natočili počas jeho detstva, a ktoré albumu dodávajú unikátny osobný rozmer. Poslednou zaujímavosťou je, že každý verš titulnej skladby Dreamland je rozvinutý v samostatnej skladbe a album tak pôsobí ešte ucelenejšie.

 

Ak vás album Dreamland zaujal, mám pre vás dobrú správu – ak to epidemiologická situácia umožní, hudobníci z Glass Animals vystúpia v lete 2021 na festivale Grape a svoju najnovšiu platňu tak predstavia aj u nás, na Slovensku.

 

Nothing But Thieves: Moral Panic

 

Vo svete hudby pomerne známa britská zostava vydala svoj tretí album v októbri, po netradične bohatej sérii singlov, ktorou svojich fanúšikov masírovali od skorého februára. Platňa Moral Panic má dokopy 11 skladieb, z ktorých až polovica vyšla v podobe vyššie spomenutých singlov. Každá skladba ponúka iný pohľad na nový zvuk kapely, ktorý je pomerne bohatý na elektronické prvky, basové arpeggiované textúry, ale aj na tvrdé riffy, ktoré zasahujú do teritória hard rocku.

 

“Najmäkšou“ skladbou albumu je Real Love Song, ktorá spoločne s Is Everybody Going Crazy? tvorí pomyselnú vlajkovú loď, ktorá dokáže naladiť na nový album takmer kohokoľvek. Spevák Conor Mason tu vyťažil zo svojho netradične vysokého hlasu maximum – skladba vďaka nemu postupne graduje, mení svoju intenzitu a je nezdravo návyková. Rovnako ako pri ostatných skladbách albumu, aj tu je vidieť, že skupina netrpela autorskou krízou a text nepôsobí prvoplánovo aj napriek tomu, že skladba zadosťučinila svojmu menu a je naozaj veľmi zamilovanou pesničkou.

 

Na opačnej strane spektra nájdeme skladbu Can You Afford To Be An Individual?, ktorej hlavným motívom je nenávisť – najmä tá šíriaca sa medzi prívržencami Donalda Trumpa, na ktorú Conor Mason na viacerých miestach priamo odkazuje. Namiesto zamilovaných melodií tu nájdeme zúfalé výkriky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Zack z Rage Against The Machine, od ktorých si pesnička takpovediac “požičala“ zvuk. Určite to však nie je na škodu, posolstvo pesničky vďaka tomu vyniká na stodesať percent.

 

Zvyšné skladby albumu zvukovo ležia práve medzi týmito dvoma už spomenutými skladbami. Niektoré patria k tým tvrdším, pri iných je zas vidieť, že skupina sa naozaj chcela pohrať s ich novoobjaveným zvukom, čo im do veľkej miery podľa mňa vyšlo. Nothing But Thieves by pri priaznivom vývine situácie mala svoju novú platňu predstaviť rovnako ako skupina Glass Animals na festivale Grape v roku 2021.

 

Bring Me The Horizon: POST HUMAN: SURVIVAL HORROR

 

Máloktorá hudobná skupina prejde takým zvukovým vývojom, akým prešli Bring Me The Horizon (BMTH) od začiatku ich kariéry v roku 2006. Ich zvuk sa menil s vekom a hlasovými možnosťami speváka Olivera Sykesa a najnovším miľníkom tohto zvuku je čerstvý album POST HUMAN: SURVIVAL HORROR.

 

Od prvého albumu sa skupina BMTH žánrovo pohybovala vo veľmi tvrdom deathcore metale. Ich spevák Oliver Sykes bol idolom mnohých tínedžerov, ktorí objavovali svoj hudobný vkus v prvej dekáde 21. storočia. Práve pre jeho skreslené vokály je dodnes považovaný za jedného z najlepších metalových vokalistov v histórii. Postupom času však z prvotnej “tvrdosti“ začala ustupovať a otvorila sa oveľa väčšej cieľovej skupine, najmä ich predposledným albumum AMO, na ktorom vo väčšej miere pracovali s čistými vokálmi. Niektoré skladby boli dokonca z väčšej časti tvorené syntetizátormi, čo mnohých skalných fanúšikov britského metalového zoskupenia hlboko sklamalo.

 

V najnovšom albume si poslucháč ako prvý všimne akýsi opatrný návrat k tvrdšiemu zvuku, odrážajúci sa najmä na gitarách hľadajúcich istý pomyselný pomer medzi kreativitou v tvrdých riffoch a “ľúbivosťou“ v nežných melódiach. Inak povedané, melódie nie sú lacné, no napriek tomu ich dokážu oceniť poslucháči rôznych iných, napríklad aj elektronických žánrov. Čo však fanúšikovia elektronických žánrov ocenia podstatne viac, je použitie (tentokrát) prepracovanejších syntetizátorov, ktoré pôsobia poctivejšie a zapadajú do priestoru jednotlivých skladieb počuteľne lepšie ako ich predchodcovia.

 

Album sa nevyhol ani štyrom spoluprácam, nájdeme na ňom mená ako Amy Lee (Evanescence), Yungblud, ale aj netradičný metalový ekvivalent K-Popu, Babymetal. Každý z hosťujúcich umelcov v spoločných skladbách zanechal odtieň svojho zvuku a urobil tak album o to rôznorodejším.

 

Vo finále sa nebojím povedať, že BMTH sa vo svojom zvuku po dlhšom čase opäť našli. Po vlne kritiky za predchádzajúce albumy sa vracajú s niečím, čo na prvý pohľad nepôsobí agresívne ani typicky metalovo, k čomu okrem samotných skladieb prispieva aj jeho grafický artwork. A ak ste sa doteraz báli dať šancu metalovému hudobnému žánru, myslím si, že práve tento album je výborným prvým krokom.