Tvrdá realita prózy vs. poetika plátna. Alebo je to ten istý príbeh?

Dospelá Jaroslava nám odkrýva čarovné dobrodružstvo jej nemagického detstva.

Bratislava. Dvanásťročná Jarka nerozmýšľala toľko, koľko teraz. Jej jediným cieľom bolo zaujať svoju mamu Luciu, pre ktorú bola viac kamarátkou ako dcérou. Oslovovali sa menami, málokedy sa vídali, nedokázali nájsť spoločnú reč. Lucia nechcela Jarku, ale Jarka chcela Luciu. A Jarku ani Luciu nechcela Irena, Jarkina babka, u ktorej bývali a obe čakali iba na to, kedy zomrie a ony dostanú byt. A na sídlisku bol Kristián, ktorý bol svojimi rodičmi ochraňovaný a nepáčilo sa mu to, lebo to preháňali. Monika Kompaníková nám vo svojom treťom románe Piata loď (KK Bagala, 2010) ponúka farebnú paletu nefungujúcich vzťahov a rodín z „okraja našej spoločnosti“. Jarka dôkladne odpozoruje stereotypy „šťastnej rodiny“ od spolužiačky, ktorá žije so svojím otcom Petrom. Peter je pre ňu vzorom nielen otca, ktorého nikdy nepoznala, ale i muža, partnera, ktorý dokáže zabezpečiť rodinu. Potom sa zrazu, akoby zázrakom, naskytne príležitosť starať sa o dve bábätká. Jarke ich nechá postrážiť ich matka, ktorá zmizne a dlho sa nevracia. Jarka zoberie deti do záhradného domčeka nad vinicami, zdedeného po Irene, kde zakladá svoju vysnívanú, fungujúcu rodinku. Čoskoro sa rozšíri o ďalšieho člena – Kristiána, ktorý sa rozhodol utiecť z domu. Zopár krádeží či zopár hádok a problémov nenaruší i tak rozprávkovú predstavu rodinného života – deti si kompenzujú deficit pocitu bezpečia a šťastia. Táto hra sa však končí, keď Kristiána a bábätká začnú hľadať a napokon aj nájdu. Jarka s Luciou sa sťahujú na stredné Slovensko, kde Lucia čoskoro umiera po nehode s alkoholom. Neskôr už dospelá Jaroslava sa opäť ocitá v hlavnom meste, kde nachádza svoju ešte detskú lásku – Petra.

Kompaníková v knihe nešetrí tvrdými slovami i udalosťami. Poukazuje na rozbité rodiny, na míle vzdialené od tých „normálnych“ – fungujúcich. Jarka zažíva veci, o ktorých sa jej rovesníkom pravdepodobne ani nesnívalo. Kompletne sa stará o domácnosť, o svoju starú mamu, zažíva odmietnutie a je nechcená. Príbeh má zopár slabých miest, ktoré autorke pravdepodobne unikli (napríklad nie je jasné, prečo matka opustila dve bábätká, ale na konci knihy sa dozvedáme, že ich celý čas hľadala, alebo po Kristiánovom úteku sa raz na sídlisku objaví Jarka s jeho ruksakom a dokonca stretne jeho rodičov, ktorí ho hľadajú, avšak tento podstatný detail im čírou náhodou ujde…). Nepozorný čitateľ si ich však bez upozornenia asi nevšimne. Chvályhodné sú autorkine opisy, ktorým nechýba zmyslovosť a výborne dokážu čitateľovi evokovať i povrch či vôňu predmetov. Kniha sa s čitateľom hrá aj formou – román nie je členený na kapitoly alebo iné celky, ide o takmer súvislý text, v ktorom dokonca nenájdete ani graficky vyčlenenú priamu reč.

Tento príbeh sa do slovenských kín dostal tento rok, v rovnomennom filme Piata loď (2017), ako štvrté dielo režisérky Ivety Grófovej. Film bol ocenený Cenou detského diváka (kategória Generation Kplus) na 67. ročníku filmového festivalu Berlinale.

Kniha je v porovnaní s filmom záležitosťou vyspelejšieho percipienta. Dej filmu je upravený a teda prístupný aj pre mladšieho diváka. Vyslovene slabé momenty deja v knihe sú tu častokrát objasnené a príbehu pridávajú na celistvosti. Autori filmu však poupravili niektoré vzťahy, citeľne sa to dá vnímať najmä na vzťahu Jarky a Ireny, ktorý je tu prezentovaný ako o niečo „zdravší“ a taktiež úplne vypustili postavu Petra, pretože film už nezachytáva Jarku v dospelosti. Zatiaľ čo kniha neúprosne zobrazuje „tvrdú“ realitu, film má sladký a poetický podtón, zúročený najmä v magickom závere, kedy neukončené detské dobrodružstvo nadobúda novú dimenziu …

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *