NÁVRAT do škôl a mentálne zdravie

Ilustrácia: Veronika Bilčíková

Vec sa má takto: keď sa ani nie pred mesiacom oznámilo, že sa stredné školy môžu vrátiť späť prezenčnému vyučovaniu, do školy som sa netešila. Netešila som sa ani počas neistých týždňov, ani deň pred návratom, a ani po ňom.

A bolo mi celkom jasné, že tešiť by som sa viac-menej mala. Predsa po mesiacoch online vyučovania, ktoré sa v mnohom ukázalo byť omnoho náročnejšie ako to prezenčné, po dlhom období, kedy väčšina mojich rozhovorov bola online, som si možno myslela, že návrat do školy je to, čo potrebujem, tá zmena, na ktorú čakám. V skutočnosti som ale prišla len na to, na čo sme prišli všetci: čím dlhšie trvá zmena, tým ťažší je návrat.

Bála som sa mnohých vecí. Veľmi dlhý čas som si zvykala na niečo celkom nové. Navykla som si na iný režim stravovania sa, ktorý už počas prezenčného vyučovania nebol možný a musela som si znovu odvyknúť. Bála som sa, ako so svojím neobsediacim prístupom ku všetkému budem schopná zasa raz sedieť na mieste štyridsaťpäť minút, keď som veľmi dobre vedela, že mnohé online hodiny som tak nevydržala. Bála som sa opätovného zdržiavania sa vo väčších skupinách ľudí, keď som posledné mesiace vo väčšine strávila len v okruhu ľudí, na ktorých spočítanie by bolo treba menej ako prsty jednej dlane. Nesvoja som bola v trolejbusoch, uliciach aj triedach. Nebola som zvyknutá na hluk, bolievala ma hlava, všetkého bolo priveľa. A v neposlednom prípade som sa bála písomiek a skúšaní, ktoré boli, vzhľadom na pokročilý dátum, neodvratné. Z posledných mesiacov som bola unavená a vyčerpaná zároveň.

Všetko mi to pritom prišlo až smiešne – všetko z týchto vecí mi predsa v istom bode nerobilo žiadne problémy.

Mohla som sa tešiť na kamarátov a spolužiakov, na prezenčnú výuku, či relatívny návrat k niečomu, čo vzdialene pripomína normálne fungovanie. No nakoniec som sa netešila – strach a únava jednoducho prevážili.

***

Vec sa má takto: napriek tomu, že predchádzajúce odstavce boli celé v minulom čase, väčšina z týchto strachov stále trvá. Stále ich mám, nikam nezmizli. Nie som tým prekvapená, ani zaskočená – dá sa v podstate povedať, že som to čakala. O ničom z vyššie uvedeného som si nemyslela, že zmizne hneď, alebo že zmizne po týždni.

A o to presne ide.

Strachy trvajú, vyčerpania a únava nemiznú. Po jednom dni si na zmenu nenavykne každý. Po týždni si na zmenu nemusí navyknúť každý. Po mesiaci stále môžu nastať kritické momenty. Tento čas je pre každého individuálny.

To, čo nám robilo a v mnohých prípadoch stále robí problémy, nemusí odísť hneď. Samozrejme, je to možné, a bodaj by to tak bolo vo všetkých prípadoch. No, nemôžeme sa však na to spoliehať a nemôžeme s tým rátať. Ak nás totiž pandémia naučila čokoľvek, jednou z týchto vecí by malo byť aj to, že v mnohých prípadoch proste potrebujeme čas. Hoci to väčšinou vôbec nevyzerá, akoby sme ho mali.

Mali by sme si ukradnúť čas tam, kde sa dá. Napriek tomu, že to v tomto čase nie je jednoduché, a mnohokrát to dokonca nie je ani možné.

***

Vec sa má totiž takto: napriek tomu, že už sme niekoľko týždňov v škole a adaptačné obdobie sa skončilo, niektorí stále potrebujú čas. A to sa nezmení tým, že to všetko budeme ignorovať.