ZMENY a Šmak: Spoza žalúzií

Nasledujúci text bol vytvorený žiakmi 4.A ako príspevok v rámci literárnej improvizácie OH Gamča 2020 a je publikovaný s ich súhlasom. Vo svojej kategórii získal text druhé miesto.

 

Dom 214

„Hej, Juditha, poď sa rýchlo pozrieť, znova sa prechádzajú!“ vyhŕkne Charlotte a nedočkavo sa pritisne k malému okienku v podkroví.

Judith okamžite zdvihne pohľad od knihy a so zatajeným dychom sa rozbehne k svojej mladšej, ale zato temperamentnejšej sestre. Obe sa prikrčia k malému priezoru za žalúziami a svorne hľadia dolu na ulicu, kde sa dvaja mladí muži prechádzajú bok po boku a zhovárajú sa veselými hlasmi. Podľa jasne červenej uniformy je jasné, že sú to čerství bažanti, predvádzajúci sa pred mladými slečnami a vedúci odvážne reči o budúcich bojoch. Sestry ukryté priamo nad ich hlavami sa potichu chichocú a ukazujú si na nich prstami. Ukazujú si na ich vlnité vlasy a svalnaté lýtka v tesných pančuchách, na lesklé opasky a šarlátové stuhy na hrudi.

Možno to bolo ich prenikavými hlasmi, možno sa zablesol Charlottin prívesok, jeden z mužov sa odrazu pozrel priamo hore. Sestry zjojknú a okamžite sa odtiahnu od okna.

Po dlhej chvíli sa znova odvážia prisunúť sa k okienku. Sklamane však zistia, že vojaci už odišli.

Oprú sa chrbtami o trámy oproti sebe a ukradomky sa usmievajú.

„Videl ťa?“ spýta sa nakoniec Charlotte do ticha.

„Nie, určite nie,“ ubezpečuje ju Juditha okamžite.

Keď si však večer ľahne do postele, pred očami sa jej ešte stále vznášajú modré oči jedného z vojakov.

Dom 733

Zvonku znova zaznie krik, nasledovaný tupým úderom, sklo sa roztriešti a hlučne dopadne na chodník. Martha v kresle vedľa mňa sa strhne a čepiec na hlave, ukrývajúci natáčky, sa pobúrene zatrasie. Zomkne pery a zamračí sa na mňa. Posunkom hlavy mi naznačí, aby „som s tým už konečne niečo spravil“.

Vzdychnem a pohodím novinami, nemo naznačujúc, že opilecká bitka nikdy netrvá dlho. Strateného v riadkoch noviniek zo sveta ma však znova vyruší, tentoraz výrazným odkašľaním.

Ukrytý za novinami ešte poslednýkrát prevrátim očami. Čerstvé správy poskladám a položím na nízky stolík predo mnou. Postavím sa, upravím si manžety a so zdvihnutým obočím pozriem na svoju manželku v župane. Krátko prikývne a znova sa vráti k svojmu pleteniu.

Vyjdem z obývačky a zavriem za sebou dvere. V šere chodby si párkrát odkašlem a sám pre seba zašomrem pár skúšobných fráz, ktoré sa stratia v tme.

„Páni, prosím vás, všade naokolo sa spí… Džentlmeni, myslite na ženy a deti… Nepotrebuje niektorý z vás prvú pomoc, páni?“

Zastavím pred zavretými dverami a zhlboka sa nadýchnem. Nakoniec potrasiem hlavou, zatnem zuby a chytím sa oceľovej gule.

„Charles! Ty si ešte stále tu? Čo ti to toľko trvá?“ ozve sa odrazu spoza mňa hlasný šepot a tmu prebije lúč svetla.

Zdesene myknem hlavou a zvrtnem sa za hlasom. Martha vykúka cez škáru a oči za okrúhlymi okuliarmi má rozšírené. Znova sa zhlboka nadýchnem.

„Áno, Martha, už som sa práve chystal otvoriť dvere,“ s núteným pokojom precedím cez stisnuté zuby.

Keď sa Martha stratí v obývačke, znova sa otočím ku dverám. Zvnútra mi do čela klope kladivko podráždenia, takže ich otvorím o trochu prudšie než som plánoval.

Úsek ulice pred naším domom osvetľuje lampa, ktorá mi pomôže rýchlo sa zorientovať v situácii.

Medzi dvojicou stromov, priamo pred našimi oknami, stoja dvaja muži otočení tvárami k sebe. Tretí leží neďaleko nich, poskrúcaný v zvláštnej polohe. Stačí mi jeden pohľad na prázdne fľašky v ich rukách, neistý postoj a mútne oči, a hneď mi je všetko jasné. Zazriem na vysvietenú krčmu oproti.

No nevravela mi mama, že nie je dobré mať blízko domu krčmu? Všetok ten hluk a zápach, ktoré dennodenne znášame, sú mi sami dôkazom. Nestačili protesty či petície okolitých domov, krčma už mala vykopané základy.

Môj nečakaný vstup ich oboch vyruší. Hľadiac im do tvárí, opustí ma všetka odvaha. Vystúpim na prah a dvere sa za mnou prudko zabuchnú. Pri tom zvuku sa myknem.

Stojím nepohnuto pred zavretými dverami a nepríjemné ticho sa predlžuje. Nervózne pokrútim zápästiami a pošúcham nohou po zemi.

Chlapi na mňa zaostria pohľadom a obaja sa protivne uškrnú. Jeden z nich si prejde zamasteným rukávom popod nos a druhý si upije z fľašky. Obom sa v očiach odráža posmech.

V tom momente si uvedomím, že mám rozhalený župan, a rýchlo si ho zviažem opaskom. Cítim, ako mi horia uši hanbou. Pozbieram všetky zvyšky odvahy, vystriem sa a odkašlem si.

„Páni… ako sa máte v túto večernú hodinu?“ vypadne zo mňa po chvíli.

Všetci traja sa zarazíme nad tou hlúpou vetou.

Mohutnejší z chlapov si odpľuje a mierne sa zatacká.

„Výborne, pane, ďakujeme vám za opýtanie,“ zatiahne a posmešne sa mi ukloní.

Znova zneistiem a poobzerám sa po tmavej ulici. Je ľudoprázdna, hoci takmer za všetkými oknami sa svieti. Na niektorých domoch sa zatrasie záclona či padnú žalúzie, keď po nich prejdem pohľadom. Samozrejme, na to majú odvahu, zízať spoza žalúzií! rozčúlim sa znova v duchu.

Pozriem na chlapov, ktorí urobili pár krokov ku mne. Tieň lampy na nich vrhá zlovestné tiene, z ktorých mi naskočí husia koža. Zvrtnem sa k dverám, keď si uvedomím, že bez kľúčov som bezmocný. Vystrašene začnem udierať dlaňami do dreva, pričom vrhám vystrašený pohľad dozadu. Muži sa chechtajú na mojej bezmocnosti a pomaly sa blížia. Uľahčene si uvedomím, že kvôli alkoholu kráčajú ťažkopádne.

Odrazu dvere povolia a ja sa preženiem dovnútra.

„Charles, ako si nás mohol tak strápniť? Všetko som to videla na vlastné oči cez žalúzie z obývačky. Ako sa po tomto budem môcť pozrieť susedám do očí? Veď si nás celkom zahanbil!“ ozve sa za mnou vyčítavý hlas Marthy.

Unavene sa zvalím do kresla v obývačke, zavriem oči a rukou si pomasírujem čelo.

Moja manželka zatiaľ pochoduje po miestnosti ako vojnový generál a vyčíta mi moje slabošstvo.

Dom 953

Zatajený dych nevydrží večne a aj my nakoniec musíme vydýchnuť. Detskú radosť v očiach však nevyženie nič. Douglas vyzrie spoza starých žalúzií ako prvý. Chvíľu striehne jastrabím pohľadom po ulici, no nakoniec na nás kývne.

Nedočkavo sa vrhneme na ulúpené ovocie. Kmášeme plátené vrecko, zatiaľ čo sa z neho kotúľajú jablká a slivky.

„Šestnásty raz za týždeň, vážení! To si žiada oslavu!“ prednesie slávnostne John a zdvihne do vzduchu odhryznuté jablko ako zlatú čašu.

My ostatní pochvalne zahučíme s plnými ústami dužiny.

Spoza nás sa ozve ďalší potlesk. Všetci sa zarazene zvrtneme. O zárubňu opusteného domu, nášho hniezda, sa opiera policajný dôstojník s nohami prekríženými v členkoch.

Smiech nás okamžite prejde.

„Naozaj, toto si žiada oslavu,“ povie pomaly.