Aktuálně…

Aktuálnosť tém v umeleckej próze môže byť problémom. Autorovi sa môže zdať čitateľsky nepríťažlivá a na spracovanie zložitá, čitateľovi neumelecká, vydavateľovi riskantná… Avšak po prekonaní všetkých nástrah, aj román týkajúci sa aktuálnej témy uzrie svetlo knižného trhu.

Kniha so zvláštnym názvom Únava materiálu (Odeon, 2016) je debutovým románom českého autora Mareka Šindelku, ktorý za ňu v roku 2016 získal ocenenie Magnesia Litera. Čitateľ pod takýmto názvom asi nečaká migračnú problematiku, no táto stále aktuálna téma nie je posledným prekvapením. Autor totiž neopisuje tento problém všeobecne, ale zachytáva jeden z mnohých príbehov migrantov. Dej rozpráva o mladučkom Amirovi, emigrantovi, ktorý uteká do Európy. Jeho cieľom je sever, no všetko sa komplikuje, keď stratí spolucestujúceho – svojho brata. Zrazu je sám, odrezaný od sveta, Európou neprijímaný. Jeho cesta je ťažká a únavná, no Amir odoláva. Odmeny sa mu nakoniec dostane, ale za nemalú cenu.

Amir je stále chlapec, hoci prežil veľa zlého. Stopu v ňom zanechala jeho domovina i situácia v nej – jeho vnímanie je výrazne poznačené vojnou. Príbeh je relatívne detailný, Šindelka si často neodpustí podrobné opisy i nepekných scén. Dej zasadil do mrazivej krajiny – vytvára pekný kontrast s chlapcovým domovom. Príbeh zasahuje do niekoľkých období. Autor čitateľa uvádza do okamihu úniku z tábora, teda na začiatok cesty na sever. Túto cestu prerušuje kapitolami venujúcimi sa Amirovej minulosti a predovšetkým úteku do Európy – ukazuje napríklad mimoriadne tvrdé spôsoby prevádzačov, ale okrajovo aj situáciu vo vojnou postihnutej krajine. Šindelkovi našťastie neutiekla súčasnosť, príbeh nie je rozprávkou. Chlapec rieši problémy a dostáva nápady adekvátne dnešným možnostiam.

K jazyku azda toľko, že knižka je napísaná v češtine a keď som prechádzala české knižné fóra, zistila som, že niektorým čitateľom robil jazyk problémy. Mne robila problém akurát tá čeština, ale zvládnuť sa bez ťažkostí dá. Šindelka vie, čo píše, nestráca sa v texte. Má relatívne jasné obrazy, ktoré sa dajú ľahko uchopiť. Veľmi dobre je vykreslená atmosféra, bol sneh, bol mráz, čitateľ to cítil.

Útla knižka rozdeľuje čitateľov na dva tábory, čo však nie je nezvyčajné. Jedni tvrdia, že Šindelka tému neuchopil, respektíve neuchopil dostatočne, druhí opak. Ja osobne sa prikláňam k druhému názoru, ale záleží od uhlu pohľadu. Tí, ktorí hľadajú politiku, globálny pohľad na migrantov, zázračné vyriešenie celej problematiky… budú sklamaní. Ale pre tých, ktorí sa uspokoja s príbehom jedného chlapca, opísaného takmer básnickým, hoci mrazivým a presným jazykom, (možno) nájdu viac. Pretože príbehy migrantov, čo ako sú niečím rozdielne, sa vekom príliš nezmenia. A to nám Šindelka ukazuje. Čitateľovi sa snaží ponúknuť ochutnávku rôznych, až fyzických pocitov. Hlad, smäd, chlad, únava, ale aj samota, odmietnutie, paleta je pestrá, nech sa páči, ochutnajte.

Unaviť sa týmto materiálom však neodporúčam len pre tému migrácie, ale i zobrazenie človeka, ktorý je sám a trpí nejedným problémom. Hlavná postava je v internetových diskusiách tiež považovaná za dosť kontroverznú, ale i keby sa s ňou čitateľ nestotožnil, oplatí sa pozrieť sa na ňu. Ak odignorujeme vek, pôvod, celú migračnú problematiku, ktorú v sebe postava nesie, nachádzame človeka, ktorý koná inštinktívne, kvôli vlastnému prežitiu. Neznie to vábne, ale po prvú krádež už budete schopní odpustiť ju, vnímať ju s pochopením. Pochopením jej nutnosti. Túžba prežiť je človeku vlastná. Dokonca i čitateľovi, čo ako kritickému tvorovi. Šindelka nám ukazuje človeka takpovediac „na dne“ – na dne svojich síl, na dne spoločnosti… nikde, na dne. Dopomôcť k tomu dopomohlo i porovnanie so strojom. Všetky súčiastky, funkcie, materiál a jeho premena – porovnanie so strojom, ktorý sa neunaví. Otázkou je, či ľudské telo nie je stroju podobné a ak je tak, prečo sa človek unaví a stroj nie?

Šindelka ponúka trochu poézie, veľa prózy, trochu ľudskosti a veľa surového, občas ťažko stráviteľného. Hlavne však pravdivého a aktuálneho.