ZMENY v literatúre, ktoré sa oplatia čítať
O zmene a bolesti
Vo svojom románe Môj rok pokoja a odpočinku (Literárna bašta, 2020) nám autorka Ottessa Moshfegh ponúka hlavnú postavu bez mena, ktorá je jednou z najotravnejších a najarogantnejších postáv, o akých som kedy čítala. Napriek tomu je však práve táto postava dôvodom, prečo román funguje tak dobre. Román totiž neoslní svojím dejom – ten je veľmi jednoduchý. Hlavnou premisou je rozhodnutie hlavnej postavy, prespať celý jeden rok – teda prespať z neho najviac, ako je fyzicky možné. Je totiž presvedčená, že po bolesti z jej minulosti a po všetkom, čo prežila, je to to jediné, čo je schopné ju opäť postaviť na nohy. Je nespokojná s tým, ako sa cíti, čo cíti, čo robí, s tým, akí ľudia sú v jej živote a túži po radikálnej zmene. Na jednej strane je teda vykreslená ako postava, ktorá si prešla vo svojej minulosti množstvom ťažkých udalostí, z ktorých sa nevie vymaniť, a ktoré ju ničia. Na strane druhej je žena, ktorá sa správa k svojej najlepšej priateľke opovrhujúco, je arogantný voči takmer všetkým a nebojí sa ľudí využívať. Kniha sa nebojí dotknúť rôznych kontroverzných tém, od psychologičky veľmi pochybnej kvalifikácie, ktorá je po priehľadných klamstvách ochotná postave predpísať množstvo liekov, ktoré jej pomáhajú dosiahnuť svoj cieľ, až porôzne pasáže hraničiace s vulgárnosťou a mnohé iné. Nie je určite pre každého a kto je nakoniec ochotný prehrýzť sa povrchom polarizujúceho textu, nenájde v ňom žiadne ponaučenie. To, čo v ňom autorka naozaj ponúka, je portrét viacrozmernej postavy, ktorá je ochotná urobiť čokoľvek, aby ušla svojej vlastnej bolesti.
Sarkasticky o zmene k lepšiemu
Na rozdiel od Ottessy Moshfegh, Ivona Pekárková vo svojom poetickom debute Lepšia verzia seba (OZ Brak, 2019) hovorí o zmene priamočiarejšie. Vo svojej poetike sa neskrýva. Aktívne vraví o zmene (k lepšiemu), vo viacerých básnických celkoch uvažuje nad tým prečo, ako, kde, s kým, a za akých iných okolností sa ľudia menia, čo ich k tomu ťahá. Autorka sa nebojí vravieť o súčasnosti, vďaka sarkazmu a humoru však zbierka nepôsobí poučujúco. Namiesto moralizovania zostáva pri trefnom komentovaní. Básne občas pôsobia takmer nemilosrdne analyticky, to však vyhovuje tematike aj tónu, ktorý si autorka zvolila. V konečnom dôsledku teda ide o poéziu vyjadrujúcu sa k aktuálnym témam, po ktorej sa nebudete cítiť zúfalo, no zároveň neponúka ani jednoduché naivné či priamočiare pohľady.
