ZMENY: Telefonovanie som zvykla nenávidieť (alebo: krátko o tom, čo izolácia zmenila a čo nikdy nezmení)

Telefonovanie som zvykla nenávidieť. 

Tak ako väčšina ľudí, aj ja nenávidím nahrávku vlastného hlasu. Tiež som sa bála neznámych čísel, nedopatrením som si vždy zabúdala vypnúť tichý režim na mobile a nerada som posielala hlasové správy. Marec bol preto na začiatku ako zo zlého sna. Po prvých online hodinách ma bolievala hlava aj oči, pozornosť pokrivkávala. Z vedľajších izieb bolo počuť hovory ďalších dvoch členov rodiny. Video blikajúce a sekajúce na troch rôznych obrazovkách. A potom mi začali mnohí ľudia chýbať a telefonovanie už nevyzeralo tak zle ako kedysi.

 

Čo som si myslela, že viem

Iba pol roka predtým som pritom robila prieskum o osamelosti mladých ľudí. Iba tak, lebo ma to zaujímalo, trápilo, a pretože nech som o osamelosti hľadala, kde som chcela, vždy som mala pocit, že nikto sa nikdy nevenoval mladým. Chcela som vedieť, aký veľký je to problém, ako veľmi potrebujeme pomoc a nakoniec som prišla na niečo, o čom som tušila, no dúfala, že to nie je pravdou. Z vyše sto dvanásť až osemnásťročných ľudí, ktorí mi svojimi odpoveďami pomohli, 63% prežívalo kritickú mieru osamelosti a 61 respondentov z nich povedalo, že sa najviac osamelo cítia doma, kde sa o niekoľko mesiacov neskôr ocitli na dlhšie, ako kedykoľvek predtým. Tam, kde sa im malo dostať pomoci sa nakoniec stalo čosi celkom iné, namiesto pomoci tým, ktorí sa cítili osamelo, všetci zostali doma.

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa o osamelosti naučila, prišla najprv teoreticky a potom aj drsne prakticky. Pocit osamelosti je ako hlad. Jeho opodstatnenie je evolučné, má nás chrániť pred smrťou. Pretože osamelosť v minulosti znamenala vylúčenie zo skupiny. Je v nás, aby nás chránila, je výstražnou kontrolou. Tak intenzívne sa nás snaží prinútiť nájsť si spoločnosť, že následky neriešenia sú často veľmi vážne. Je spájaná s depresiou, úzkosťou, srdcovými chorobami, oslabeným imunitným systémom aj mnohými ďalšími komplikáciami. Je nutné tento problém riešiť, no nie je to vôbec jednoduché. A ešte ťažšie sa s ňou vyrovnáva v stave celoštátnej izolácie. 

 

Čo sa naozaj stalo

Podľa tretej vlny výskumu Ako sa máte, Slovensko?* organizovaného Ústavom výskumu sociálnej komunikácie SAV 48,2 percenta respondentov zažívalo často alebo občas depresívne pocity a viac než štvrtina uviedla zhoršenie ich duševného stavu. Tento výskum tiež potvrdil to, čo zistili aj zahraničné prieskumy –  čím sú ľudia mladší, tým horšie zvládajú pandémiu po psychickej stránke. U mladých do 30 rokov mnohí často alebo neustále zažívali nervozitu (44,4%), úzkosť (25%), hnev (39,4%), depresívne pocity (27,2%) a osamelosť (28,3%).

Niektoré z nich boli spôsobené ťažobou a úzkosťou zo správ a diania, niektoré boli spôsobené spoločenskou izoláciou. Mnohí ľudia zostali doma, niektorí celkom sami, niektorí so svojou rodinou. Študentov s učiteľmi a spolužiakmi spájali video hovory a zadania úloh, priateľov spoločné online hry a pozeranie filmov na diaľku. Každý sa snažil s izoláciou nejako vyrovnať – zasýtili sme hlad najlepšie, ako sme vedeli, a potom dúfali, že to bude stačiť.

 

Čo si treba pamätať

Izolácia ale nebola a nie je tým, čím som si myslela, alebo tým, čím bola kedysi. Na začiatku som si predstavovala nekonečnú samotu, komunikáciu iba s rodinou. Nikoho okrem rodiny som predsa naživo nemala vidieť niekoľko týždňov. A hoci je pravdou, že telefonáty, hovory, správy a videá nenahradia priamy ľudský kontakt, ani nevyriešia psychické problémy všetkých, čo zostali v izolácii, naučila ma, že to, čo som si myslela o komunikácii a izolácii nie je pravda. Bolo totiž málo vecí, ktoré mi počas izolácie zlepšili náladu tak, ako poslané memečká, video hovory pri robení úloh a počúvanie ABBy na hovore s kamošmi o jednej v noci. Veci, o ktorých som väčšinou neuvažovala ako o ”ozajstnej” komunikácii, nám mnohým zachránili krky, a to nielen pri problémoch s osamelosťou. 

Netreba zabúdať na ľudí, ktorí sa v izolácii či mimo nej cítia osamelo, depresívne alebo úzkostne. Ich problémy nevyrieši videohovor – treba o nich hovoriť a riešiť ich. Avšak v týchto časoch, kedy sa izolácia vrátila, sa mi moje zistenia z jari zišli – a i len drobnú pomoc môžu poskytnúť viacerým z nás, ktorým chýbajú priatelia. Prípadne aj takto môžeme pomôcť tým, pre ktorých je táto situácia ťažšia – a až prehrmí, netreba zabúdať na to, že možnosť opäť sa stretávať pocit osamelosti nevymaže.

 

Pri robení domácich úloh sa občas pripojím do hovoru ku kamarátom s vypnutým mikrofónom , iba počúvam ako sa rozprávajú o niečom, čo sa ma netýka. Domáca úloha druhej skupiny, videohra alebo niečo iné. Nič nehovorím. Oni vedia, že ja som tam, a ja viem, že oni sú tam.

Telefonovanie som zvykla nenávidieť.

 

* – https://www.sav.sk/index.php?doc=services-news&source_no=20&news_no=8928

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *