Rozhovor s p.p. Bittnerovou: ZMENY

Naša škola zažila v uplynulom roku najväčšie zmeny v spôsobe vyučovania za posledné desaťročia. „V podstate sme fungovali bez prestávok“, hovorí pani profesorka Bittnerová s ktorou sme sa na tému zmien aktuálnych aj minulých rozprávali.

 

O súčasnej situácií

Mnohých študentov nepotešila správa o tom, že najbližšie týždne až mesiace sa opäť budú zúčastňovať vyučovania spoza svojich počítačov. Považujete online vyučovanie za vynútenú nepríjemnosť alebo naopak, ako príležitosť vyjsť z komfortnej zóny a vyskúšať niečo nové?

 

Ako sa hovorí, všetko zlé je aj na niečo dobré. Málokto mohol takúto zmenu očakávať a keď prišla, jediné čo nám zostalo na výber, bolo prispôsobiť sa. Teraz už asi všetci vieme, že učiť sa dá aj online, ale určite to nie je bez kompromisov.

 

Aké kompromisy máte na mysli?

 

Mne osobne veľmi chýba osobný kontakt so žiakmi, bez neho vyučovanie môže byť len ťažko plnohodnotné.

 

Myslíte si, že školstvo mohlo byť pripravené na podobnú zmenu vo vyučovaní, alebo bola celá problematika podcenená?

 

Určite nemôžem hovoriť za celé Slovensko, ale čo sa týka našej školy, tak mám pocit, že žiaci aj učitelia sa dokázali rýchlo novovzniknutej situácii zorientovať. Samozrejme je to aj v rámci školy individuálne, ale ak majú žiaci pocit, že existuje priestor na zlepšenie, majú možnosť (napríklad cez študentskú radu), aby to s vyučujúcimi prediskutovali a navrhli riešenia prípadných problémov.

 

Aký je váš názor na minuloročné maturity? Je podľa vás možné, že sa tento spôsob maturovania zopakuje?

 

Povedala by som, že v prípade minuloročných štvrtákov sa o maturite veľmi hovoriť nedá, keďže išlo iba o spriemerovanie výsledkov (pozn. red.: maturantom bolo umožnené pristúpiť k dobrovoľnej maturite, ale túto možnosť ich využilo minimum). A v tomto prípade štát naozaj nebol pripravený a nebolo nič, čo by školy mohli urobiť inak. Možno tým nepoteším tohtoročných štvrtákov, ale som presvedčená o tom, že takáto “nematurita“ sa v tomto školskom roku opakovať nebude

 

Počas prvých týždňov ste mali možnosť vyučovať druhý stupeň prezenčne a ten tretí cez internet v jeden deň. Aké rozdiely považujete za najpodstatnejšie, po tom čo ste mali možnosť obidva spôsoby porovnať?

 

Bolo to náročné hlavne preto, že príprava na dištančné vyučovanie je úplne iná, ako na to prezenčné. Určite si vyžaduje viac času – aj keď žiaci to tak možno nevnímajú. Síce sme presun na online vyučovanie vo finále zvládli, prvé dni však boli učitelia trochu dezorientovaní a často nevedeli čo urobiť skôr. 

 

Predpokladám, že to vtedy muselo byť veľmi stresujúce, najmä keď to prišlo takto náhle. 

 

V podstate sme fungovali bez prestávok. Vo chvíli, keď zazvonilo na koniec klasickej hodiny v škole, sa pre nás začali preteky s časom: musela som sa čo najrýchlejšie presunúť s notebookom do triedy o ktorej som vedela, že v nej bude fungovať všetko tak ako má. Nie každý učiteľ mal také šťastie. V triede ktorú si vybral, mohla prebiehať hodina, alebo v nej dokonca vôbec nemusel fungovať internet. A nakoniec bolo veľmi dôležité mať všetky materiály na online hodinu pripravené v počítači, inak by sa s preberaným učivom pracovalo len veľmi ťažko.

 

Dalo by sa teda povedať, že sa nepovažujete za skalného fanúšika online vyučovania?

 

Podľa môjho názoru niet nad prezenčné vyučovanie. A ak dištančné, tak výhradne dištančné a v komfortných podmienkach, či už z domu, alebo jednej učebne, kde si vždy učiteľ môže byť istý, že ho nič neprekvapí a môže tak bez problémov svoju hodinu odskúšať alebo odučiť

 

Posledné mesiace sa na Slovensku začala šíriť okrem vírusu aj vlna odporu proti opatreniam opierajúca sa o zľahčovanie epidémie, či dokonca popieranie existencie COVID-u 19 ako takého. Ako osobne vnímate súčasnú situáciu? Je naozaj sa čoho báť?

 

Toto je otázka pre epidemiológov či lekárov. V každom prípade si myslím, že sme ako národ ešte nedozreli na demokraciu. Niektorí ľudia si myslia, že demokracia začína a končí tým, že každý si môže slobodne povedať čo si myslí. No so slobodou by mala prísť aj zodpovednosť, nielen za seba ale aj za ostatných, pretože nikto nie je ostrovom sám pre seba, a naše konanie sa dotýka ľudí okolo nás, či si to už želáme, alebo nie. Ak by sme si tento fakt uvedomovali, neboli by sme tam, kde sme.

 

O zmenách 

Najväčšia zmena ktorou Slováci za posledných 70 rokov prešli, bola zmena režimu. Ako sa zmenilo vyučovanie po roku 1989?

 

Nemôžem hovoriť za naše gymnázium, nakoľko som v tom čase ešte na škole nepôsobila, no zmeny však neprišli ani tak veľmi v spôsobe vyučovania, ale v jeho obsahu. Postupne sa začali na školách využívať vo väčšej miere počítače, ale stále si myslím, že kvalita vyučovania bola ovplyvnená osobnosťou vyučujúceho viac ako výdobytkami techniky. Tou najciteľnejšou zmenou bolo nadmerné byrokratické zaťaženie školstva zo strany štátnych orgánov, ktoré paradoxne vzniklo ich snahou byrokraciu v školstve znížiť.

 

Na internete a aj v bežnom živote sa mladí ľudia stretávajú s kritikou súčasného štátneho zriadenia a s pozitívnymi spomienkami na to minulé, najmä od staršej generácie. Je to dnes naozaj horšie?

 

Určite nie. Na vysvetlenie použijem práve aktuálnu situáciu. Ľudia, ktorým v týchto náročných dňoch nezomrel blízky človek, prípadne neprekonal COVID-19, si myslia, že sa ich to netýka. Pred rokom 89 ľudia, ktorých rodinní príslušníci neboli prenasledovaní a potrestaní, alebo akýmkoľvek iným spôsobom znevýhodňovaní, si žili relatívne dobre. Ale mnohí si neuvedomujú, že ich komfort bola iba kompenzácia za mlčanie. 

 

Lenže tento režim nakoniec skončil… 

 

Presne tak. Po páde režimu už nikomu nezáležalo na tom, či sa budete iba ticho prihliadať alebo nie, a títo ľudia sa odrazu nevedeli zmieriť s tým, že im už nikto nedá nič zadarmo. Teraz nemám na mysli určité sociálne výhody, ktoré by mal zaručovať každý demokratický štát, ale napríklad lacné potraviny, či dovolenky a dotované podniky. Práve kvôli akejsi nostalgii za týmito prežitkami minulého režimu sa štát zadlžoval a tento dlh si so sebou nesieme dodnes.

 

Počas vášho pôsobenia na škole ste museli zažiť množstvo riaditeliek či riaditeľov. Povedali by ste o niektorej(niektorom) z nich, že naozaj zmenil chod vecí? 

 

Jeden človek sám o sebe nemôže zmeniť chod vecí v už zabehnutej inštitúcii. To platí o školstve dvojnásobne. Ideálny riaditeľ  by mal byť manažér v pozadí, ktorý nenápadne riadi školu, navrhuje lepšie riešenia, konzultuje ich s učiteľmi, prijíma ich návrhy, resp. si ich ochotne vypočuje a diskutuje o nich. Takisto by podľa mňa nemal považovať úspech školy za svoj osobný úspech. Ideálny riaditeľ by mal vyberať učiteľov, na ktorých sa môže spoľahnúť. nie preto, že bez výhrad urobia to, čo chce on, ale preto, že im verí, že urobia to, čo je správne. Poznáte takého? (úsmev)

 

Jednou z najväčších zmien, minimálne navonok viditeľných, bola rekonštrukcia priestorov školy v rokoch 2007-09, keď bolo celé vyučovanie presunuté do externých priestorov. Ako si na toto obdobie spomínate? 

 

Bolo to obdobie, keď nikto neveril, že sa ešte niekedy vrátime do zrekonštruovaných priestorov. Našťastie všetko dopadlo dobre, lebo si neviem predstaviť, že by sme mali zostať v provizórnych priestoroch bývalej strednej chemickej školy. Celé to tam bolo akési nesympatické, cítili sme sa ako v kanceláriách, nie ako v škole. Až do nášho odchodu sa nám nepodarilo nájsť ducha Gamče. Ten určite odmietal odísť z Grösslingovej. Však sme ho tam potom našli.

 

Viem si predstaviť, že radosť po príchode do zrenovovanej školy musela byť obrovská.

 

Áno, keď sme sa vrátili,  všetkým sa nám nesmierne uľavilo a prekypovali sme nadšením a elánom. Vrátili sme sa do modernej budovy s novou fasádou, ktorej boli sprístupnené aj nulté poschodia o ktorých sme dokonca mnohí z nás ani nevedeli; pôvodne sme mali informácie, o tom, že tam nájdeme podzemnú garáž.  Vrátili sme sa tiež do supermoderne vybavenej kuchyne, do modernejšie vybavených tried, ktorých okná tak ako pred naším odchodom nepriliehali, a ktorých kľučky odpadávali (pozn. red.: historici sa snažili niektoré prvky školy zachovať), … Skrátka do školy, ktorú nám každý závidí, a určite má aj prečo. Ale ako som už vyššie naznačila, školu nerobí školou jej budova, ale jej duch. Je to niečo, čím škola žije nielen v súčasnosti, ale aj ako žila v minulosti, a čo ju zároveň smeruje do budúcnosti. 

Záver: Nemčina a študenti

Študenti v súčasnosti uprednostňujú angličtinu pred nemčinou, aj ako predmet z ktorého maturujú. Bol záujem študentov o nemčinu v minulosti väčší?

 

Dávnejšie, keď bola možnosť na základnej škole si ako prvý cudzí jazyk namiesto angličtiny vybrať nemčinu bol určite väčší. No súčasné nastavenie systému sa prikláňa  k výučbe angličtiny a tak je prirodzené že žiaci si tak k nemčine cestu hľadajú ťažšie.

 

Koľko študentov sa však aj napriek tomu rozhodne maturovať z nemčiny?

 

Keď žiaci museli maturovať z piatich predmetov, si nemčinu zvyklo zvoliť vyše 50 študentov. V dnešnej dobe ich je tak okolo 10, aj keď každý rok stretnem pár takých, hlavne v matematických triedach, ktorí by si zvolili nemčinu, ale už nemajú možnosť si vybrať konverzáciu v nemčine ako voliteľný predmet a rozhodnú sa radšej z nemčiny nematurovať. Vždy som tvrdila, že ak by sa žiaci učili najprv nemčinu a až o nejaké dva roky neskôr by sa začali učiť po anglicky,  boli by dobrí v oboch.

 

Čo im dokáže dať nemčina navyše oproti angličtine?

 

Nemčina by ich naučila, že v jazyku sú určité pravidlá, ktoré sa dajú aplikovať aj v angličtine, ale naopak to už bohužiaľ neplatí. Preto sa často stáva, že keď sa žiaci začnú učiť po nemecky, zostanú tápať v tme, lebo sa spoliehajú iba na to, čo ich naučila angličtina. Nemčina má tiež praktický význam v európskom priestore. Možno to vyzerá tak, že nemám angličtinu rada, ale opak je pravdou. S mojou úrovňou B1 si dokážem pomôcť aj na hodinách nemčiny, keď chcem žiakom priblížiť nejaký gramatický jav alebo slovnú zásobu.

 

Ktorý predmet okrem nemčiny je vám ešte blízky?

 

Na základnej škole to boli biológia a chémia, zásluhu na tom mala najmä pani učiteľka. Na gymnáziu som sa však našla v jazykoch, ale bavili ma aj dejepis alebo geografia. Dokonca som si vybrala ako voliteľný predmet deskriptívnu geometriu, no s mojím priestorovým „nevidením“ som bola vždy šťastná, keď sa mi podarilo narysovať to, čo som mala (smiech)

 

Asi viete, že niektorí študenti majú z vašich písomiek a domácich úloh chorobný strach. Chceli by ste im niečo odkázať? 

 

Všimla som si, že v určitom období môjho pôsobenia na škole vznikla akási fáma „pozor na ňu“. Osobne si myslím, že žiaci, ktorí ma poznajú dlhšie, vedia, že ich vzťah k písomke

nezáleží odo mňa, ale od nich. Ja som sa na vysokej škole naučila tešiť na skúšky. Vždy som si hovorila: „Neblbni! Urobila si, čo si mohla. O týždeň… o dva dni…. zajtra budeš mať po tom, hurá!!!“ Môj odkaz teda znie: treba si uvedomiť, že stres je motivujúci. Núti nás podávať lepšie výkony. Buďme radi, ak ho v nás niekto vyvoláva.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *