Nežná revolúcia v skratke
Už vo štvrtok 16.11.1989 sa uskutočnila demonštrácia a to konkrétne na Hodžovom námestí. Zúčastnilo sa na nej približne 300 osôb, čo bolo na tú dobu neuveriteľné, keďže boli takéto neohlásené zhromaždenia v tej dobe silno nezákonné a trestali sa odňatím slobody aj na niekoľko rokov. Drvivá väčšina z týchto ľudí boli študenti.
Ako zaspievali študentskú hymnu; už počas nej sem prišlo niekoľko policajtov. Potom sa presunuli na námestie SNP, kde sídlilo vtedajšie ministerstvo školstva. Študenti skandovali heslá: Slobodu slova! Nechceme reaktor! Chceme školské reformy! Chceme školy pre všetkých! Demokraciu, demokraciu! Slobodu bratislavskej päťke! My chceme slobodu, dialóg, reformy!
Z budovy vyšiel tajomník v sprievode riaditeľa odboru: Ján Porvazník, ktorý študentom ponúkol dialóg, ale nie na ulici. Celé to zdokumentovala Československá televízia, ktorá to ešte večer celé odvysielala. Aj vďaka tomu sa o tomto proteste dozvedela i široká verejnosť a medzi ľuďmi začala veľká diskusia a viacero ľudí o tom premýšľalo.
Hneď deň na to – 17. novembra 1989 sa v Prahe stretlo viacero Slovenských a Českých študentov. Spomínali na smrť Jána Opletala, ktorej bolo v ten deň 50. výročie. Už okolo 16-tej tu bolo okolo 15 000 ľudí. Študenti niesli štátne zástavy, spievali, skandovali a požadovali zmenu režimu. Vybrali sa na cestu Prahou. Postupne prišli až k Vyšehradu, kde oficiálna časť programu skončila, ľudia však pokračovali do centra mesta a postupne sa do pochodu pridávali ďalší a ďalší ľudia. Okolo siedmej večer sa nachádzalo v tomto pochode až čosi cez 50 000 ľudí, čo bolo na tú dobu – na to, že im reálne hrozilo väzenie, alebo aj veľké fyzické tresty, – úplne neuveriteľné.
Charakteristické pre tento pochod boli hlášky, ako “Máme holé ruce”, alebo “Jakeša do koša” a ďalšie. Postupne sem však prišli špeciálne jednotky (zbor národnej bezpečnosti) a protestujúcim prekazili pokračovanie pochodu. Zatarasili totiž celú ulicu, cez ktorú plánovali pokračovať. Neskôr im dokonca zatarasili i okolité ulice a to tak, že ich úplne obkľúčili. To by bolo ešte stále v pohode.
Okolo 20:15 však nastal zlom a aj napriek tomu, že sa študenti správali úplne slušne a nespôsobovali nijaké škody, príslušníci zboru národnej bezpečnosti, ktorí boli narozdieľ od protestujúcich ozbrojení, nemilosrdne zasiahli. Protestujúcich začali biť hlava-nehlava a to tak brutálne, že niektorí museli po zbití ešte dlho ostať v nemocnici. Táto udalosť vyvolala medzinárodné rozhorčenie. I keď si politici mysleli, že povstania už skončili, toto bol len začiatok.
Deň na to – v sobotu 18.novembra, Po udalostiach predchádzajúceho dňa sa v divadlách a na vysokých školách začali organizovať štrajkové výbory požadujúce vyšetrenie a potrestanie osôb zodpovedných za brutálny zásah, hlavne keď sa prostredníctvom rádia Slobodná Európa rozšírila správa o tom, že pri zásahu zomrel jeden študent. Nakoniec sa však zistilo, že len upadol do bezvedomia. Každopádne zranených bolo mnoho ľudí a ľudí to len tak ľahko nezastrašilo. Ľudia chodili zapaľovať sviečky na Národnú triedu v Prahe, na pamiatku brutálneho zásahu polície na nevinných ľudí.
Začali vznikať aj rôzne spolky proti režimu, ako napríklad Občianske fórum v Prahe a Verejnosť proti násiliu v Bratislave. Neskôr, 20. novembra sa začala séria demonštrácií na námestiach miest v Československu. Najväčšie boli na Václavskom námestí v Prahe a na Námestí SNP v Bratislave. Protestovali už nielen študenti, ale často aj celé inštitúcie, napríklad divadlá.
Prvým veľkým krokom vlády bolo, že jej vtedajší predseda Ladislav Adamec začal komunikovať s protestujúcimi (opozíciou). 25. novembra sa uskutočnil veľký míting na Letnej ulici v Prahe; VPN a Koordinačný výbor slovenských vysokoškolákov tam zverejnili programové vyhlásenie s dvanástimi požiadavkami a o deň neskôr sa spomínaný predseda vlády stretol s vedúcim opozície a síce s Václavom Havlom.
Vôňa demokracie
Už začiatkom decembra sa začalo rúcanie železnej opony a ľudia mohli konečne okúsiť zahraničie na vlastnej koži. Vláda Ladislava Adamca odstúpila a vznikla nová: Vláda národného porozumenia, ktorú viedol Marián Čalfa. V ten deň tiež odstúpil z funkcie vtedajší prezident Gustáv Husák (ktorý bol btw absolvent Gamče).
Predsedom sa stal Alexander Dubček a prezidentom Václav Havel. Dohodlo sa tiež, že v júni budú v Československu konečne demokratické voľby.
Neoficiálnou hymnou Nežnej revolúcie sa stala: Sľúbili sme si lásku, ktorú zložil fotograf a folkový pesničkár Ivan Hoffman. Ďalšou ikonickou piesňou revolúcie sa stala aj pravda víťazí od Tublatanky. Ďalšie piesne, ktoré sa v protestných dňoch niesli námestiami boli napríklad skladby Do batôžka si nalož od Filipa a Lasicu, Pocta Majakovskému od Joža Grigorova a mnoho ďalších.
Ďalšie významné osobnosti Nežnej revolúcie:
Alexander Dubček – Jeden z najodvážnejších členov nežnej revolúcie. Na väčšine protestov bol hlavným vystupujúcim. Komunistom dával veľmi konkrétne a zrozumiteľné požiadavky, čo tiež napomohlo úspešnému priebehu celej nežnej revolúcie.
Milan Kňažko – Bol hlavným hovorcom spomínaného spolku Verejnosť proti násiliu. Bol jedným z hlavných vystupujúcich na protestoch. Taktiež bol známym hercom, obľúbeným najrôznejšími skupinami ľudí, čo dodalo ľuďom do veľkej miery odvahu.
Ján Čarnogurský – Dosť dlho bol väznený, pretože odporoval režimu. Dalo by sa povedať, že bol jedným z prvých veľkých odporcov režimu. Bol jedným z dôvodov začiatočných protestov – ľudia chceli, aby ho prepustili. 25. novembra 1989 sa tak i stalo a po skončení komunistickej vlády sa stal prvým podpredsedom, spolu s Valtrom Komárekom.
Významných osobností nežnej revolúcie bolo samozrejme omnoho viac, preto vás prosím, ak sa čo i len trochu zaujímate o históriu, pozrite si o osobnostiach nežnej revolúcie viac. Je veľmi dôležité, aby sme na nich nezabudli.
Zdroje:
sk.wikipedia.org/wiki/Nežná_revolúcia
domov.sme.sk/t/7731/nezna-revolucia-vyrocie-30-rokov
https://soda.o2.sk/pribehy/najdolezitejsie-momenty-neznej-revolucie/
ujo sa volal Čalfa a nie Čafla…
Vďaka za pripomienku, opravíme! 🙂